Zavinovanie

ZAVINOVANIE je z duchovného hľadiska PRECHODOVÝ RITUÁL.

Pomáha nám uzavrieť, opustiť, uctiť všetky dary, poďakovať za ne a následne nájsť dôveru, odvahu a vôľu pre to, čo nás čaká a kam sa potrebujeme vydať. Pomáha nám prijímať a ukotvovať zmeny v realite. Vďaka rituálom si jasne uvedomujeme začiatky i konce. Pomáhajú nám uznať cykličnosť a premenlivosť života.Pomáhajú nám uzavrieť a prepustiť všetko tak, aby sme sa mohli slobodne otvoriť novému, s nádejou a (sebe)láskou v našom srdci.

Rituál Zavinovania je jedno sklíčko z mozaiky tradície reboza , z tradície šatiek . Šatka(plachta), rebozo, bolo niečo, čo sprevádzalo ženu životom. Už dievča dostalo šatku do daru, počas menštruácie si ženy zavinovali panvu, podbruško. Vedeli a vnímali, aké je to pre nich podporné. Zavinutie prinášalo teplo, bezpečie, tiché objatie. Tehotné ženy si podväzovali bruško, dopriali si uvolnenie pri rebozo masáži – toto sa dnes začína opäť používať a ženy to majú veľmi rady.

Ženy rodili a aj počas pôrodu bolo rebozo veľmi nápomocné. Ženy po pôrode potom v šatke(v plachte) odnosili svoje dieťa a sama žena sa opäť do šatky zahaľovala a nakoniec bola žena so svojou osobnou šatkou aj pochovaná. Veľakrát si šatku žena zdobila výšivkami, ktoré mali symbolický aj ochranný význam. 

V slovanskej kultúre je známa tradícia šatky-plachty tzv. kútnica. Žena-šestonedieľka, mala oddelenú svoju posteľ plachtou, tzv. kútnicou. Je to odvodené od slova „kút“, lebo posteľ bola umiestnená v kúte.

Kútnica – dnes by sme mohli povedať „záves“, slúžila k tomu, aby žena po pôrode mala svoj kľud a aby ju nikto zbytočne nerušil. Priestor za kútnicou bol posvätný – nikto „nepovolaný“ sa tam neodvážil ani len nakúknuť. Mohla tam chodiť len pôrodná baba a ženy, ktoré nosili šestonedieľke jedlo a zabezpečovali jej všetky potreby. Nemohol tam chodiť ani muž a ani staršie deti. Žena po pôrode tak mala na 6 týždňov zabezpečené teplo a klídeček. Jej jedinou úlohou bolo, byť s dieťatkom, kŕmiť ho materským mliekom, spoznávať sa s ním, jesť a spať. Cítila sa bezpečne, lebo vedela, že je o ňu maximálne postarané a taktiež o všetko ostatné, vrátane jej starších detí. Žena po pôrode, sa tak mohla vyživiť a počas 40 dní načerpať nové sily a energiu.          

Všetkým bolo jasné, aj samotnej žene, že toto je to najdôležitejšie, čo má po pôrode dostať a čo si potrebuje sama sebe dopriať.                              Čo k tomuto dodať?  Len toľko, že z tejto tradície by sme naozaj mohli „odkukať“  to dôležité a v rámci možností to priniesť aj do dnešných časov.

Staré tradície a rituály, nevznikli „len tak“ a ani nevznikli na to, aby sme ich „len tak“, automaticky a slepo nasledovali.                                                  Tradície a rituály majú pre nás dôležitý a nadčasový odkaz. Máme slobodnú voľbu, či ten ich odkaz započujeme, či pochopíme ich nadčasový a hlboký zmysel a či budeme ich zdravé jadro naďalej zasievať do nášho života. Rituály a tradície môžeme dnes v rôznej forme vedome žiť a pridať im svoj vlastný a jedinečný význam. Je to iba na nás…